Niekoľko jeho obrazov mal Michal(1) v ateliéri. Neboli úplne dobré – vlastne to bola tak trochu nuda, pracoval na nich s maketami, s čistými, nemiešanými farbami a sprejmi. Nič špeciálne, takých som už videla! Nedržali.
Len… nešlo ich dostať z hlavy.
Boli v nich vpletené momenty, ktoré ma znepokojovali, stále a stále som pozerala na mobil, zväčšovala to, čo som nafotila. Nebolo mi jasné, čo hľadám, ale nevedela som sa od nich odtrhnúť.
Lebo Maroš Nawalany je taký.
Udrží nás v napätí.
Časť z toho je – samozrejme – príbeh. Skôr než sa na jeho práce pozrieme, už máme informáciu, že je „človekom na spektre“. Začneme si domýšľať, že cez ťahy štetcom alebo šrafy fixkou nazrieme do akéhosi paralelného vesmíru, kde všetko funguje „úplne inak“.
„Inakosť“ je príťažlivá.
Ale skúsme si to všetko odmyslieť.
Zdá sa (mi) totiž, že ak tvorí bez vedenia a bez inštrukcií ľudí okolo seba – bez toho dobre mieneného tlaku na lepší výkon – tak sa posúva na hranicu, ktorá oddeľuje „pekné obrázky“ od „umenia“, dočahuje na ňu.
„Vieš, niekedy sa pozerá – a ani nevieš, na čo – ako chameleón, krúži 360 stupňov po miestnosti a potom to dá. Jedna k jednej,“ hovorí Michal(1).
Maroš Nawalany je najsilnejší v každodennosti.
Zastaví sa a replikuje, čo vidí. Pár zaujímavých vecí – gramofón v terapeutickej miestnosti, vysávač, práčovňa, kotolňa… Ponecháva veciam tvar, aj tie najdôležitejšie detaily, ale mení farby, doslova si ich vymýšľa a kombinuje.
Nesiaha po jasných, veselých, ale, naopak, bavia ho tie „špinkavé“, kde môže tlačiť, prekrývať vrstvy.
A potom pridáva ľudí.
Niekedy na to ide rýchlo – pozrite sa, sú to až nervózne ťahy, čmáranie. Ako keby si potreboval ten okamih len načrtnúť ako denník.
Najsilnejší je v naratívnych kompozíciách, kde pracuje s opakujúcou sa figúrou v čiernej linke – človekom s oválnou hlavou, ktorý niekde je, niečo robí – a zároveň tú situáciu komentuje veľkými písmenami. Nedávajú zmysel, buď ich odpíše, alebo opakuje tie „obľúbené“ a (to je zaujímavé) radí ich, strieda veľkosti alebo rotujú. Stavia z nich oporný systém, akúsi konštrukciu obrazu.
To, čo robí, je tak banálne a pritom tak znepokojivé!
Nie je v tom žiadny kalkul. Maroš Nawalany robí veci, lebo musí. Neodlišuje „kvalitné“ od „nekvalitného“, len chrlí. Potreba tvoriť, zrkadliť svoj svet, neopretá o pochvaly, úspech, preráža všetko ostatné, limituje ho len dostupnosť materiálu.
Skladali sme koncept a vedeli sme, že z Maroša Nawalanyho nechceme urobiť len príbeh „človeka na spektre“. Michal(1) povedal: „Rád sa smeje, rád spieva, rád hovorí po maďarsky, rád maľuje. On je z tých, čo si tú výstavu fakt užije.“
Tak sa na jeho diela „v surovom stave“ pozerajte.
Len pozerajte.
Stojí to za to.
(1) Michal Kralovič, Centrum sociálnych služieb prof. Karola Matulaya v Bratislave
Kurátorský text: Ida želinská
