V priestoroch, ktoré sú symbolom európskej spolupráce – v impozantných sálach Európskeho parlamentu v Bruseli – som mal nedávno možnosť zažiť ukážku, ktorá mení optiku, akou sa pozeráme na múzeá. Stalo sa tak na pozvanie europoslankyne Miriam Lexmann, kvestorky Európskeho parlamentu a predsedníčky Umeleckého výboru.
Videli sme metodiku „New Paths to Art – Museum Tours Always Included“, ktorú vedie nemecký odborník Nils Wöbke. Ak si myslíte, že bola inkluzívna len preto, že Europarlament má „rampu a výťah“, vyvediem vás z omylu: Najväčšia bariéra k umeniu dnes nie je architektonická, ale kognitívna a komunikačná. Teda vo vyspelej Európe. U nás na Slovensku je stále aj tá architektonická.
Vizionár bezbariérového príbehu
Nils Wöbke nie je len múzejný pedagóg. Ako riaditeľ organizácie capito Mecklenburg-Vorpommern má za sebou vzdelanie v sociálnom manažmente a špecializáciu v oblasti disability studies (štúdie znevýhodnenia). Zameriava sa na systémové prepojenie umenia a sociálnej práce.
Jeho projekt prináša na svetové pódium jednoduché, no radikálne riešenie: prehliadky múzeí by nemali mať „špeciálny“ program. Mali by byť vždy inkluzívne. Táto myšlienka – inklúzia ako štandard, nie ako doplnok – si právom vyslúžila medzinárodné uznanie, vrátane ocenenia Zero Project 2020, ktoré oceňuje inovatívne riešenia pre svet bez bariér.
Ako to vyzerá v praxi? V hlavnej úlohe peer-mediátori
Na ukážke v EP, ktorej som sa zúčastnil, neviedli prehliadku akademickí experti, ale školení peer-mediátori, z ktorých mnohí majú vlastnú skúsenosť so zdravotným znevýhodnením. Títo sprievodcovia sú školení nielen v art histórii, ale predovšetkým v komunikácii a empatii. Zabudnite na odborný žargón: diela boli vysvetlené jednoduchým, ľahko zrozumiteľným jazykom, ľuďmi so zdravotným znevýhodnením, ich optikou. Sprievodcovia sa opierali o vlastné príbehy a videnie diela, čím nás hneď zaujali. Povzbudzovali účastníkov, aby sa zapojili vlastnou diskusiou, interpretáciou či dokonca nesúhlasom, čím potvrdzovali, že vnímanie návštevníka je rovnocenné. Nešlo o to „zhodnotiť“ dielo pre človeka so znevýhodnením, ale vytvoriť priestor, kde môže každý umenie prežívať – svojím tempom.
Prečo by tento model mal zaujímať každého, kto sa pohybuje v kultúrnej sfére?
Európska únia je charakteristická svojou jazykovou a kultúrnou diverzitou a podporuje dostupnosť informácií v 24 úradných jazykoch. My však musíme začať presadzovať 25. jazyk prístupnosti – jednoduchý a zrozumiteľný jazyk, ktorý búra posledné obsahové bariéry. Zavedením jednoduchého jazyka, školením empatických sprievodcov a podporou peer-mediátorov sa robí služba pre celú spoločnosť. Keď je výklad dostatočne jasný pre človeka s kognitívnym znevýhodnením, je kvalitnejší, pútavejší a zrozumiteľnejší pre všetkých. Pre HendiKup, ktorého misiou je zviditeľňovať umenie tvorcov so zdravotným znevýhodnením a búrať bariéry, je táto skúsenosť priamym návodom. Ukázalo sa, že kultúra nie je drahý luxus, ale reálna možnosť, ktorá zásadne zvyšuje kvalitu zážitku pre všetkých.
Odchádzal som s pocitom, že najväčšia inovácia, ktorú dnes kultúrny sektor potrebuje, nie je technologická. Je komunikačná. Keď prestaneme dokazovať, koľko toho vieme, a začneme sa rozprávať tak, aby mohol odpovedať každý, stane sa niečo veľmi praktické: diela získajú viac zmyslu, ľudia viac odvahy a inštitúcie viac dôvery. A presne tam chceme s HendiKupom patriť – medzi projekty, ktoré nepridávajú „program pre menšinu“, ale menia štandard pre väčšinu.
Ivan Páleník
CEO go-ok
Co-founder & Headhunter @ HendiKup.sk
Pozn.: Text vznikol na základe osobnej účasti na ukážke inkluzívnych prehliadok v Európskom parlamente v Bruseli (november 2025). Foto: Ivan Páleník